27.1.2026 (SITA.sk) – Napriek vnútornej bolesti prežila naplnený život, hovorí Lilianne Milgrom o svojej mame Miriam Unreich, rodenej Blumenstock, ktorá prežila štyri koncentračné tábory. Umelkyňa žijúca v Spojených štátoch amerických tvrdí, že myšlienka navštíviť Slovensko či Spišskú Starú Ves, ktorá bola domovinou jej mamy, ju nikdy nelákala.
Tvorí druhú generáciu preživších holokaustu, a tak si malý štát uprostred Európy spájala len s desivou históriou, ktorú zažila jej rodina. Jej starého otca Abraháma Blumenstocka zavraždili nacisti doma v Spišskej Starej Vsi, stará mama zahynula v koncentračnom tábore. Jej mama Miriam prežila len, ako sama hovorila, vďaka dobrote ľudí. Aj napriek všetkému Lilianne na Slovensko vlani docestovala, spolu s príbuznými z Austrálie a Izraela. Stalo sa tak pri príležitosti uloženia pamätných kameňov Stolpersteine na počesť členov jej rodiny, ktorú poznačil holokaust.
Dve skupiny preživších
Preživší holokaustu sa podľa Lilianne delia do dvoch skupín. “Sú tí, ktorí o tom nedokážu hovoriť alebo si spomínať na hrôzy, a tí, ktorí mali to šťastie, že mohli žiť svoje životy napriek prežitým hrôzam a traume, a dokázali o tom hovoriť. Moja mama patrila do druhej spomínanej skupiny,” uviedla pre SITA. Ako malá sa jej pýtala na číslo A-26103 vytetované na jej ruke.
“Nepamätám si jej odpoveď, ale v priebehu rokov, ako som rástla a pýtala sa na to, čo sa stalo, odpovedala smutne, ale vždy otvorene, primerane môjmu veku. Časom, keď mi už bol známy celý príbeh, bolo pre mňa ohromujúce, že ju tie nepredstaviteľné zážitky nezlomili. Nikdy neskrývala, čím si prešla, ale ani sa nezaoberala minulosťou. Cítila som jej bolesť ukrytú hlboko v jej vnútri, no napriek tomu sa jej podarilo žiť šťastný a naplnený život a bola za to vďačná,” tvrdí jej dcéra Lilianne.
Jej najväčšou radosťou boli podľa jej slov štyri deti a vnúčatá. “Raz som sa jej opýtala, či si niekedy chcela dať odstrániť tetovanie, a ona rozhodným hlasom odpovedala “nikdy”. Hoci zázračným spôsobom nachádzala radosť v živote tam, kde to bolo možné, nikdy nechcela zabudnúť. No nepoháňala ju ani pomstychtivosť, čo sa mi zdalo udivujúce,” dodala.
Prežila Auschwitz i pochod smrti
Abrahám a Eugénia Blumenstockoví bývali so svojimi deťmi v Spišskej Starej Vsi, kde mali obchod s oblečením a rozličným tovarom. Liliannina mama, Miriam Blumenstock, sa narodila v roku 1927. V čase vypuknutia druhej svetovej vojny mala iba dvanásť rokov. Do rúk nacistov sa dostala, keď mala sedemnásť. Prežila koncentračné tábory vrátane Auschwitzu i pochod smrti. V rozhovore, ktorým disponuje Múzeum holokaustu Spojených štátov amerických, Miriam spomína, že život pred vojnou bol v Spišskej Starej Vsi veľmi príjemný.
“V Československu sme v tom čase veľmi nepociťovali antisemitizmus. V našom meste nás bolo približne 50 židovských rodín. Mali sme všetko, čo sme potrebovali k tomu, aby sme ako Židia udržovali našu vieru a zvyky,” zaspomínala si v roku 1995. Doma sa podľa nej hovorilo po nemecky.
Transportom sa vyhli vďaka výnimke
“Počuli sme, že Židia v Rakúsku sú perzekuovaní, ale neverili sme, že by sa niečo podobné mohlo stať nám v Československu, kde bola demokracia,” uviedla v roku 1995. Pamätá si však na vyhlásenie autonómie Slovenska, zákaz židovským deťom navštevovať školy, i na nemeckých vojakov prechádzajúcich mestom, ktorí následne 1. septembra 1939 zaútočili na Poľsko.
Rovnako aj na židovskú hviezdu, prvý transport dievčat, neskôr aj mladých párov a celých rodín. Jej rodina, okrem jej vydatej sestry Oľgy, sa transportom vyhla vďaka výnimke. Arizátor ich obchodu podľa jej slov podpísal dokumenty, že obchod nemôže viesť bez jej rodičov, dostali tak povolenie ostať a pracovať. “V Spišskej Starej Vsi takýmto spôsobom ostalo iba osem rodín, ktoré boli uznané ako hospodársky významné,” dodala.
Miriamin starší brat Armin pracoval počas vojny v inom meste, druhý bol v šiestom prápore v armáde. Spomínaná vydatá sestra bola ešte medzi tými transportovanými, ktorým Nemci povolili domov poslať pohľadnicu, kde však musela napísať, že je všetko v poriadku. Vďaka kontaktom v Poľsku sa napokon k ich otcovi dostal jej ďalší list, v ktorom napísala: “Urobte všetko možné preto, aby ste sa sem nedostali“. Neskôr sa dozvedeli, že sestra sa pokúsila o útek z tábora, no po niekoľkých dňoch ju chytili. Zavraždená bola v roku 1942.
Ďalšie radikálne zmeny
Ďalšie radikálne zmeny prišli v roku 1944, keď výnimky pre Židov viac neplatili. “V jeden deň sme dostali správu, že nás, celú rodinu, prídu zobrať. Dozvedeli sme sa to od jedného páru, ktorý nás chodil navštevovať,” spomínala Miriam. Celá rodina chcela spoločne utiecť, to však napokon nestihla. “V tých dňoch bola každá minúta veľmi nebezpečná,” skonštatovala po desaťročiach Miriam. V noci 3. septembra 1944 k ním domov prišli Nemci.
“Keď v noci ktosi zaklopal na dvere a po poľsky povedal “otvorte”, otec si myslel, že ide o partizánov,” vrátila sa k osudnému dňu Miriam. Jej brat otvoril bránu, no za ňou už stáli Nemci, ktorí si pre nich prišli. “Otec vyskočil z okna v kuchyni a dal sa na útek. Bol tam však ďalší Nemec a ten ho pred našim domom zabil,” uviedla. Zvyšok rodiny skončil podľa jej spomienok v tábore Plaszow v blízkosti Krakova, tam ich rozdelili.
Miriaminu mamu tam, ako uviedla, zabili, brat János zomrel na hlad a choroby v koncentračnom tábore Gross-Rosen. Miriam bola poslaná do Auschwitzu, kde sa jej podarilo dostať k práci v kuchyni. Zrejme aj to jej pomohlo prežiť. V tábore ostala do 18. januára, keď sa museli vydať na pochod smrti. Tvrdí, že ten prežila vďaka prepašovanému chlebu a náhradnému páru topánok.
Dobrota ľudí ju zachránila
“Na ceste ležali mŕtvi ľudia, snažili sme sa na nich nepozerať, bolo to čosi ako istý pud sebazáchovy,” povedala. Mnohé dievčatá a ženy už kráčať nedokázali, omŕzali im nohy, umierali od vyčerpania. Jej sa podarilo dostať do tranzitného tábora Ravensbrück a následne do ďalšieho, kde pracovala na poliach. V čase, keď už bola na pokraji síl, stále dúfala, že nezomrie, že ju jej mama zachráni. Do konca života verila, že sa tak aj skutočne stalo, pretože tábor oslobodili v deň jej narodenín, koncom apríla 1945.
“Ráno sme sa zobudili, dvere na barakoch boli otvorené, Nemci tam neboli, utiekli. Kuchyňa bola otvorená,” zaspomínala si. Aj s odstupom rokov hovorila o tom, že vždy sa v jej živote našiel niekto, kto jej v najťažších časoch pomohol. “Myslím si, že to bola dobrota ľudí, ktorá ma zachránila. Bolo veľa ľudí, ktorí mi pomáhali bez akýchkoľvek benefitov, peňazí, veď som im ani nemala čo dať. A tiež som možno prežila aj vďaka čestnosti,” zhrnula Miriam.
Nový život
Mladému dievčaťu na prahu dospelosti sa po vojne podarilo stretnúť s dvoma bratmi Arminom a Sándorom, ktorí prežili v úkryte, a začať nový život v Košiciach. So svojim prvým manželom, ktorý prežil koncentračný tábor Treblinka, žila Miriam do roku 1948 v Československu. Potom odišli do Belgicka. “Žili sme v Taliansku, desať rokov v Paríži a v roku 1959 sme prišli do Austrálie. Chcela som ísť niekam, kde nie sú vojny a vojenská služba,” vysvetlila. Túžba po návrate do Európy však u jej muža zvíťazila, a tak od rodiny odišiel. Miriam označila svoje rozhodnutie ostať za dobré.
“Austrália dala mojej rodine všetky možnosti,” poznamenala. Tam sa Miriam aj druhýkrát vydala. Keď mala 88 rokov, diagnostikovali jej rakovinu. V snahe odpútať jej myšlienky od choroby sa jej dcéra, novinárka Rachelle Unreich, rozhodla spraviť s ňou rozhovor a napísať knihu o jej životnom príbehu.
Aj ona spomína, že mama sa na svoju minulosť a zažité pozerala cez optiku dobroty ľudí, ktorí jej pomohli. To ju podľa nej ochránilo pred ľudskou krutosťou a umožnilo jej žiť plnohodnotný a žiarivý život. Aj preto knihu o svojej mame nazvala “A Brilliant Life”, v preklade Brilantný život. Sleduje život ich matky od jej šťastného detstva v Spišskej Starej Vsi až po jej smrť v roku 2017.
Trvalá stopa po rodine Blumenstock
Stopa po Miriam a rodine Blumenstock je v Spišskej Starej Vsi od minulého roka vďaka projektu pamätných kameňov Stolpersteine už trvalá. “Mojim snom bolo spojiť ďalšie generácie rodiny z USA, Austrálie a Izraela v Spišskej Starej Vsi na túto významnú a emotívnu udalosť,” opísala Lilianne.
Kým ona prišla z Ameriky s dcérou a manželom, z Austrálie pricestovali jej dve sestry, z Izraela zase deti a vnučky jej strýka Armina. Ako pri osádzaní kameňov pripomenul primátor mesta Ján Kurňava, každý z nich nesie meno, dátum narodenia a osud konkrétnej osoby.
“Nie je to len kus kovu zasadený do dlažby, je to tiché, no silné svedectvo o živote, ktorý kedysi existoval, o príbehoch, ktoré sa začali v našich uliciach, ale tragicky skončili v koncentračných táboroch. Projekt Stolpersteine má obrovský význam, prináša históriu priamo k našim dverám, aby sme na ňu mohli “naraziť”, zastaviť sa a spomenúť si. Dáva hlas tým, ktorým boli hlasy odobraté,” poznamenal.
Niektorí ľudia holokaust popierajú
“Je šokujúce vedieť, že od holokaustu uplynulo iba osemdesiat rokov, a napriek tomu existujú ľudia, ktorí nielen pochybujú o tom, že sa vôbec stal, ale dokonca ho popierajú. Je to pre mňa nepochopiteľné,” hovorí s odstupom času Lilianne. Pripomína, že na svete zostala už len hŕstka preživších, ktorí môžu vydať svedectvo. Preto je podľa jej slov nevyhnutné, aby potomkovia, budúce generácie a komunity udržiavali históriu pri živote. Nielen kvôli niekoľkým miliónom obetí, ale aj so zámerom zabrániť prípadným budúcim holokaustom.
“Je nevyhnutné, aby sa na toto neopísateľné utrpenie nezabudlo, musíme sa z minulosti poučiť. Každého člena mojej rodiny hlboko ovplyvnil príbeh mojej matky, a zároveň nás inšpiroval k tomu, aby sme rôznymi spôsobmi jej príbeh udržali pri živote,” vysvetlila. Ona, ako umelkyňa, sa o to pokúsila výstavou s názvom “Sme tu“, inšpirovaná tetovaním jej mamy z koncentračného tábora.
Viac k témam: Antisemitizmus, Druhá svetová vojna, Holokaust, Koncentračný tábor Auschwitz, Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu
Zdroj: SITA.sk – Príbeh Miriam Blumenstock: Tetovanie z Auschwitzu si dať odstrániť nechcela, tragédia holokaustu ju nezlomila – FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.
